Jedného samozvaného dňa,
keď beloba objíma samotu stromov,
kráčaš po boku s hnevom a zášťou
a pripíjaš si s nimi na nezdar.
Ďalší.
Mnoho ráz dúfal si, že pomôžu,
presviedčal si seba i... seba.
Toho večera, nezbedne zletí vám
pod nohy láskavá nádej zajtrajška.
Ponúka sa i chveje, ty len nemo
hľadíš, prešľapuješ.
Byť lapený a či sa pohnúť vpred?
Byť šťastný, alebo sa obzerať za šťastnými –
závistlivo?
A tak sa vydávaš na cestu.
Neistú i vábnu.
Lena Donan
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára